Sonya Merchier

Dlhý covid, tento pojem si pokojne môžete vygoogliť, je početná séria problémov po prekonaní primárneho ochorenia, covid-19. Ak ste nepočuli o tom, vylezte z karantény v jaskyni na opustenom ostrove a! Nezabudnite si pri tom nasadiť rúško!
Zrejme to zvyčajne býva únava a problémy s pľúcami. Dala som sa prezieravo očkovať proti chrípke a Prevenarom (proti zápalu pľúc, veď očkovania nikdy nie je dosť), čiže mi koronavírus sadol na mozog, YAY!

To nechcete.

Značilo to predovšetkým strašné zabúdanie, zmätenosť, paranoidné správanie, možno halucinácie, celkovo ja som nebola ja; ja bol niekto iný, veď viete. Na základe tohto všetkého som sa dostala (neoprávnene) na istú slovenskú psychiatriu. Celkom iste je jednou z najhorších tu, hoci zase až tak moc som ich nepochodila, nemyslite si.

Keďže predtým mi PCR test vyšiel pozitívny – a faktom je, že som covid prekonala cca začiatkom januára, takže koncom mesiaca mi ešte mohol vykazovať pozitivitu, pretože PCR majú dosah tuším i 40-60 dní dozadu… Takže keďže a pretože, šupovali ma na covidové oddelenie. Tam to bolo načisto strhujúce, umierajúce staré panie a páni, jednorazové všetko a mimozemské skafandre. Longcovidová zmätenosť ma vtedy držala fakt pevne a netušila som, čo kde je, čo ako robiť a ešte aj ten respirátor mám alebo nemám nosiť? To posledné ma týralo celý pobyt a striedavo som ho teda mala, nemala, pýtala sa, či ho mať mám… a napokon som to vzdala a nosila ho proste prakticky stále, mám na to aj iné dôvody než nenakaziť výkvet našich lekárov.

Po troch dňoch, keď ten výkvet na základe protilátok a novučičkej informácie, že ten PCR test nie je aktuálny, zistil, že na covidovom nemám čo robiť, prehodili ma (neoprávnene) na uzavreté oddelenie bežnej psychiatrie. Ono byť tam tri týždne, keď viete, že tam byť vôbec nemáte, keď potrebujete úplne inú pomoc, nie byť pod dozorom kamier 24/7… to dá zabrať. To dá sakra zabrať a ak som sa nezbláznila načisto vtedy a tam, tak už nikdy. Pôvodne kamery nikde neboli, ale svojho času sa im tam upálila pacientka a sestrám či lekárom sa chce houby zisťovať, kto kde horí, čiže… čiže budú ďalej poctivo sedieť na svojich tučných zadkoch a radšej sa smiať na záberoch.

Jasne, mám o nich svoju mienku. Celkom okato som ju tam dávala aj najavo, ako to robím vždy. Keď už si musím nechať skákať po hlave, tak si aspoň otvorím hubu a poviem im, že sú len kreténi, ktorí to dotiahli sotva na sestry. Sestry nie sú nič iné než vynášačky mŕtvol, sanitárky (poväčšine zduté a drzé ako ani neviem čo) sú ešte menej a keď som počula, že sa mi vysmievajú ešte aj upratovačky, zamyslela som sa nad tým, prečo si aj 30 rokov po páde komunizmu ľudia nevedia nájsť príslušné miesto. Možno mám len strednú, možno len ovládam jazyky na neporovnateľne lepšej úrovni než ony, trebárs som len kreatívna a hádam mám iba zničenú psychiku, no viem, že otvárať si zobák na univerzitného profesora nemám. Prečo si potom ony otvárajú zobáky na mňa? Berte to ako chcete, že som za kastovnícky systém alebo čo (som), no na rozdiel od nich som aspoň chápala, že držať hubu a krok bude lepšie, pokiaľ sa neodohrá skutočne seriózna krivda. A tá sa predsa odohrávala a ja, stále zmätená a oslabená po covide, som naozaj držala krok.

Prvé dni som si skoro ani nedokázala umyť zuby či osprchovať sa, skrátka som netušila, ako na to. Pozorovala som kefku a pastu na umývadle a premýšľala, ako sa asi tá činnosť vykonávala. Za to sa mi smiali. Sprchovala som sa dlho a zmätkovala som, či som si chcela najprv vziať uterák, šampón alebo sa vlastne vyzliecť… a čo si vyzliecť prvé? Za to sa mi smiali tiež. Že mi hrozne dlho nechceli ani kefku dať, pretože idiotom nenapadlo, že z covidového vyhodíme veci na balkón a maximálne po dvoch dňoch mi ich môžu pokojne vrátiť… to je asi okej.
Nevedela som poriadne jesť príborom, všetko mi trvalo vážne dlho, bola som unavená a depresívna, nedokázala som sa sústrediť a nerozoznávala som fikciu a realitu. Keď na tom bola moja príbuzná po porážke podobne, rehabilitovali s ňou, pomáhali jej so všetkým a určite nesedeli na tučných zadkoch a nevysmievali sa z nej. A ak aj hej, neboli také svine, aby to ona ešte i počula.

Ponižovanie a kamery ma, ako som vravela, ničili. Viem(e), že slovenské zdravotníctvo je jedna veľká katastrofa, vieme aj, kto za to môže, to nie je gros tohto článku. V nemocnici ma skrátka len dopovali liekmi, naveľa mi ponúkli pár individuálnych terapií, čo bolo jediné pozitívne na tom celom, psychológa potrebujem ako soľ. Oh, áno, a dokázali mi zrovnať glykémie, čo je takisto značné plus, nad ktorým mi neostáva iné ako “nechápavo krútiť hlavou”. Že by však ako psychiatri mohli o dlhom covide aspoň dačo započuť, že by mohli vedieť s takými ľuďmi pracovať a že by si mohli vedieť držať zamestnancov skrátka, aby tí nevzbudzovali v pacientoch negatívne pocity, je očividne nad ich sily.

O pacientkách škoda reči, to bol ešte väčší odpad a pevne verím, že tam ostali minimálne doteraz, nič iné im priať nemôžem. Na záver som sa ešte i ospravedlnila za svoje iracionálne správanie: nie preto, že by si “pardon” zaslúžili (oh non), no sama pred sebou som si dokázala priznať, že som bola chaotická, mimo, ešte divnejšia než zvyčajne, paranoidná a hrabalo mi. Dôležité je, že to nebola moja vina, že o covidových centrách ako v Čechách tu nebudeme ešte veľmi dlho počuť, že toto svinstvo, ak vás i rovno nezabije, môže vám seriózne ublížiť, že Bill Gates a židojašteri za to nemôžu, prípadne že tento článok sa dal napísať aj podstatne naštvanejšie, avšak ide mi o fakty.

Jo, podoba so živými, mŕtvymi a živými mŕtvymi je čisto náhodná, kto sa v tom našiel, vie prečo je to jeho/jej smola a ak som niekoho urazila, tak holt ma to ani nemrzí, veď čo ak je toto len fikcia *wink-wink*?