Tak po prvé, nejdem sa vydávať ja, aspoň zatiaľ určite nie. Čím som staršia (a keď som teraz našla vhodného adepta), tým mi je táto možnosť sympatickejšia, asi blbnem. Len o deťoch viem, že to nikdy a never a jamais. Načo?!
A po druhé, na fotke nie je náš kocúrik, ale v princípe tam je veľká podoba, takže mi určite odpustíte, že?
Okej, o tomto to ale byť nemalo. Včera som pripitá minerálkou, pri pozorovaní nášho kocúra Adolfa aka Dolfiho ako vylizuje biely jogurt, vymyslela nasledovné:
Sonya (vystrie sa do celej svojej majestátnej výšky 160 cm): Zišli sme sa pri tomto jogurte, aby sme ho zosobášili s kocúrom Adolfom. Adolf, beriete si tu prítomný biely jogurt za svojho manžela?
Dolfi (nezúčastnene si oblizne labku): Mňau.
Sonya: Jogurt, beriete si tu prítomného kocúra za svojho manžela? (Keďže my sme doma pokrokoví a sobáše ľudí/mačiek/jedál rovnakého pohlavia nik neodsudzuje.)
Jogurt (zabuble): idvpoawbj6é*^$£”)
Sonya: Kto má námietky, nech sa ozve teraz alebo navždy mlčí! (Nastane hrobové ticho prerušované vylizovaním misky.)
Týmto pokladám toto manželstvo za uzavreté – kocúr, môžete pobozkať svoj jogurt a bežte spať.
Zbor: Amen. (V skutočnosti tam žiadny zbor nebol, iba moja mama, ktorá sa od smiechu skoro zadusila kosťou zo zavináča.)
Sonya Merchier 
Pridaj komentár