Sonya Merchier

Sedím nad tanierom vifonky a plačem. Situácia je tak groteskná, až sa napokon musím pousmiať. Smiech cez slzy až napokon sa, ako vždy, tváriť, že vždy bol len ten smiech…

Niečo sa musí zmeniť. Jednoznačne. Len neviem čo.

Chcem vstať od toho stola a odísť, kamkoľvek a nikam. Myslela som, že už som v poriadku, že nálady sa ustálili, budúcnosť je krásne ružová a všetko je fajn…
Len nie je. Mám 30 a za sebou nič, len sériu neúspechov a zlyhaní. Vadné, toxické vzťahy, o ktorých som si myslela bohviečo, zmenili to len posledné dva a predošlých niekoľko zničilo mnoho. Bojím sa úplne dôverovať a otvoriť, nikdy to neprinieslo nič dobré…
Žiadnu relevantnú školu, nič a ktovie, či ešte na nejakú mám. Vzdala som sa postupne takmer všetkých snov a toho, čo mi možno išlo. Tanec je pasé, písať teda očividne neviem a snažím sa zachovať aspoň ten cosplay. Aj čítať knihy by sa dalo viac…
Som v terapii, ktorá nemá ani byľku zmyslu. Žeriem lieky (a potom nežeriem normálnu stravu a je mi to fuk), ktoré nedávajú nič. Záchvaty beztak bývajú, depresie tiež a pozitívom je len spánok. Kiežby sa to dalo zapauzovať a oddýchnuť si na pekných pár rokov… Len toto je až príliš online hra.

Chcem vstať od toho stola a odísť, kamkoľvek a nikam. Mám tú možnosť, konečne aj skutočne mám
– hoci som pravdepodobne vždy mala a zakaždým som videla východisko len v samovražde, prekvapivo nikdy nedokonanej –
a bojím sa toho. Vyhováram sa, no pravdou je, že sa toho bojím, všetko zmeniť pomaly od základov. Odísť a na niektoré miesta sa nikdy nevrátiť, aj keď by to asi bolo presne to, čo by som potrebovala. Odraziť sa, spáliť mosty a, koniec koncov, mám čo stratiť? Je len minimum ľudí, ktorým by som mohla chýbať. Priateľov nemám a síce mi to prestáva vadiť len postupne, ale to príde… Odísť niekam, kde ma naozaj nik nepozná, okrem tých, na ktorých záleží. Začať s čistým štítom, veď za sebou nenechávam takmer nič.

Chcem vstať od toho stola a odísť. Človeka, ktorý pri ňom sedával predtým, už niet a všetko nech pohltí prach. Znie to tak definitívne. To je vraj zlé. Vtedy ste pre všetkých odrazu na pár chvíľ dôležitý a keď vás napchajú liekmi, opäť vám dajú pocítiť, že ste nikto. Áno, vďaka za takú liečbu, ono je to asi len v mojich rukách a každý je strojcom svojho šťastia, tak to už raz je…

To bude zrejme presne ono, nesedieť a nečakať na zázrak, tie sa zásadne nedejú. A keď navyše niet čo stratiť, prečo sa báť? Konečne prekročiť vlastný tieň a niečo dokázať či zlyhať, veď to je jedno. Každý človek je napokon nahraditeľný, čo už potom tí, čo beztak nič neznamenajú.

Chcem odísť a aj budem musieť. Niečo to prinesie, škoda, že tie krištáľové gule sú stále len atrapami vyrobenými v Číne. Že budúcnosť je hmlistá a isté sú len tie dane a smrť. Nuž, aspoňže tak. Aspoň nejaké istoty predsa len existujú.