Nedávno ma jedna exkamoška poslala dokelu, pretože som mala covid – napriek trojici vakcín nepríjemný priebeh, pravdaže som nezaberala miesto v nemocnici druhým. Na to tie vakcíny sú, plus-mínus, však? Každopádne som zvládala odpisovať len priateľovi, ktorý je vskutku hodnotnejší než dotyčná. Tá ma po cca týždni teda “zrušila”, že priateľstvo vlastne nefunguje a aká som hnusná, hnusná a toxická kamarátka. Vlastne zato, že som sa s ňou vždy ochotne stretla, vypočula ju a nesúdila, som teraz najhoršia sviňa pod slnkom. Oh wow. Niektorí by skutočne nemali zrejme udržiavať žiadne medziľudské vzťahy, nevedia, ako na to. Obhajuje sa, že tým vôbec nemyslela mňa, ale keďže sa vždy ľutovala, že priveľa kamarátov nemá (áno, vieme prečo) a celkovo to sedí iba na túto situáciu, je zrejmé, že len jej úbohosť jej nedovolí postaviť sa tomu ako… dospelý človek? Nie, nie je dospelá, teda nespráva sa tak a jej neustála sebaľútosť mi už fakt začínala liezť na nervy. Samozrejme o tom musela napísať siahodlhý ufňukaný článok na svoj blog (radšej bez linku, ale nájsť sa to dá) a až z toho prýšti, že chce len ľutovať.
Tiež som prišla o ľudí, ktorých som pokladala za kamarátov a bolo mi to, žiaľ, ľúto. Nestáli zato, ako za to nestojí ani dotyčná, opäť ďalší falošný, sebecký človek v zozname. Ale holt, neviem odhadovať ľudí, i keď prístup “poslať doprdele proste všetkých okrem minima výnimiek” sa javí ako pomerne sympatická voľba. Zvykla som si na samotu; niekedy absencia otravných správ a pripadať si ako jediný človek na planéte naozaj nie sú na zahodenie. Nepotrebujem spoločnosť (väčšinou), ak hej, vyberám si ju sama a ukázalo sa, že som tam púšťala ďalšieho, koho som nemala. Páliť mosty je správna taktika, so svojou bolesťou je beztak každý len sám a sám. O radosť sa delí, pretože to chcú ľudia vidieť, opak ani náhodou. To je isté. Ak už ale cítite, že je toho priveľa, stále sú tu aspoň odborníci na túto problematiku – psychiatri a psychológovia, bohužiaľ ani z tohto súdka nie všetci… kvalifikovaní. V živote si treba starostlivo vyberať, koho doň pustiť, koho ani náhodou, v tomto som kvalitne zlyhávala, uznávam. Na druhú stranu výber je chabý (eufemizmus), som rada, že konečne mám aspoň partnera, ktorý zato stojí, a že to tiež trvalo len nejakých 11 rokov.
K celej situácii by sa hodilo prihodiť soundtrack z Witchera, Burn Butcher, Burn, ale už sa mi tým nechce zaoberať: ono sa koniec koncov nič extra nestalo. Každý človek je nahraditeľný – každý jeden -, dotyčná sa môže vyplakávať alebo whatever, who cares, anyway? Ak odíde jeden, možno sa zjaví iný, skôr či neskôr, a ak aj nie, je podstatné vedieť fungovať sám so sebou. Výber je naozaj obmedzený, v tejto krajine rozhodne. Chcete mať medzi priateľmi antivaxerov, kotlebovoličov či podobnú lúzu? Ak áno, na tomto blogu i tak nemáte čo robiť a ste (ako to povedať slušne?) irelevantní, zvyšok určite tiež niekde bude. Nemal by sa tou lúzou nechávať udupať, mimochodom. Ale kde zohnať sčítaného, inteligentného človeka, čo chápe, načo je očkovanie, čo pochopí cosplay, čo nebude úplne obyčajný (to pokojne znamená i mierne psycho) a jeho záujmy by sa neobmedzovali výhradne na “ožrať sa každý víkend a hejtovať normálne veci ako LGBT+”? To je v tejto spoločnosti ťažký oriešok a momentálne sa mi to ani nechce riešiť, plánujem zmeny, ktoré by mohli dopomôcť niekoho takého nájsť. Ale ak aj nie, svet sa kvôli tomu nezrúti a prekvapivo už ani ten môj. A to je vlastne okúzľujúci pokrok…
Sonya Merchier 
Pridaj komentár