Len pochopenie. To by som potrebovala, trpiac depresiami. Už ani nie pomoc, tej sa mi príliš často nedostávalo. Iba trochu porozumenia pre tieto stavy, ktoré beztak musím skrývať, ako sa len dá. A tváriť sa, že ide o únavu…
Oficiálne 12 rokov, neoficiálne nimi trpím minimálne o 6 viac. Na samovraždu som prvý raz myslela v dvanástich. Odvtedy som sa toho nezbavila a tuším, že to nepominie nikdy. Od rodiny som sa zakaždým dočkala len krutého výsmechu, ponižovania, dehonestácie týchto pocitov. Že mi nič vlastne nie je, len sa ľutujem, jediné, čo potrebujem, je poriadny výprask. Pritom práve rodina sa zaslúžila o moju poruchu osobnosti, traumy, zničenú myseľ. Nikdy to nepriznajú, o to ani nejde, viem, že na to nemajú.
Že depresia je choroba, že sa má tak vnímať, a nie odsudzovať, je známe. Je už na inteligencii pozorovateľa (možno skôr emocionálnej), nakoľko to dokáže. Depresia bolí. Reálne, povedať “bolí ma duša” je úplne povrchné pomenovanie. Ale snáď ako-tak presné. Keď celé dni nevládzete vstať z postele. Chcete to nanajvýš tak prespať. Prestanete jesť, piť, zatemníte okná a potom už neprichádza ani plač.*
Najvhodnejším východiskom sa javí byť samovražda. Pokúšala som sa, nie raz. Takmer vyšlo, dodnes ľutujem, že len takmer. Už som mohla mať 8 rokov pokoj, nuž čo… Každému by bolo lepšie, keby som tu nebola, so mnou na čele. Nie je to sebecké, veď nasilu tu držať človeka, čo sa trápi, iste tiež vôbec sebecké nie je! Hlavne byť z toho celého vonku, nájsť úľavu, opustiť všetko to negatívne aj s minimálnymi občas pozitívnymi omrvinkami. Napokon, každý je nahraditeľný a všetci skôr či neskôr zabudnú.
Bolí to, naozaj. Keď aj nádych je trápením, keď vstávate už len kvôli WC, keď neexistuje nič, čo by prinieslo potešenie. Pritom viete, že je toľko povinností, plánov, že kedysi možno aj bolo sa na čo tešiť. Teraz sa to okresalo na prežívanie, na to, prečo sa vôbec snažiť. Veď to nemá zmysel, zas a znovu sa to po čase vráti… najneskôr na jeseň. Lieky sú úplne k ničomu, terapie som musela zrušiť, psychológ bol sám totálny magor. Od matky by som sa dočkala maximálne hnania do skur*eného PK, kde potrati netušia o liečbe týchto ľudí zhola nič. Ale veď slovenské zdravotníctvo, čo čakať. Ono celkovo očakávať inú pomocnú ruku než vlastnú je naivné. Keď máte rakovinu, všetci sa idú pretrhnúť, ako prekypujú ľútosťou, hovoria, že ste si to nezaslúžili, že je to kruté, blah-blah. Pri depresii vás akurát tak, a to si povedzme úprimne, kopnú do prdele. Predsudky, nevedomosť (strašná), výsmech. Lepší sa to? Pochybujem, ony aj niektoré oficiálne sa tváriace inštitúcie poskytujúce akože-pomoc sú fraškou.
Našťastie to aspoň väčšinou napokon prejde (ale vráti sa to, to je stopercentné). Zatnete zuby, počkáte, vstanete so znovuobnovenou istotou, že pomoc nepríde. Naozaj, nežiadam toho priveľa, iba pochopenie a prípadne aspoň od jedného človeka objatie. Viem, trvá to pridlho a deje sa to často, no vari som si vybrala, že “aha, dnes sa chcem psychicky trápiť”? Mnohí sa správajú, akoby som to robila im naschvál. A čo, smiala sa im potom za chrbtom? Lebo jasné, presne takto to funguje, pravdaže.
A vraj ja nemám empatiu. V depresiách som spoznala priveľa ľudí, ktorí jej nemali ani za čajovú lyžičku a nik im to nevyčítal. Väčšinou to boli práve tí, ktorí sa pokladali za dokonalých a na druhých nachádzali permanentne iba chyby. A svoje? Tie by nevideli nikdy. Asi je čas dať takým ľuďom vale.
____________
* – opisujem vlastné prežívanie, netvrdím, že to tak má každý
Sonya Merchier 
Pridaj komentár