Sonya Merchier

Keby vám položili túto otázku, čo by ste odpovedali? Bola by odpoveď promptná a jednoznačná, premýšľali by ste alebo to okamžite zamietli? Od čoho to závisí a kto vám to šťastie uberá, ak nie ste?

Viem, kto ho uberal mne. Rodina a vzťahy. Moja matka je neskutočne zlý, zákerný a sebecký človek. Existujú ľudia, čo (by) nikdy nemali mať frackov – patrím tam ja (a viem o tom) a patrí tam aj ona… či o tom vie, pochybujem. Nuž čo, stalo sa, zaslúžila by si za to pár faciek každý deň, ale nepochopila by tak či tak. Zbavila som sa jej v polovici mája a definitívne som ju odstrihla pred pár dňami. Už nikdy ju nemusím vidieť a že ani nechcem. Vašu rodinu neurčuje pokrvnosť, ale ich a vaše správanie a konečne som natrafila na ľudí, čo za to celé stoja… a tí predošlí nestáli. Dvere som mala zabuchnúť minimálne pred desiatimi rokmi, len vtedy bola iná situácia. Teraz JE lepšia. Tu ma aspoň nenenávidia už len z princípu, už len preto, že som (je to vari moja chyba?), čo mi dávali doma vyžrať pri každej príležitosti. Niektorých ľudí je zabiť málo.

Momentálne teda hľadám svoje šťastie, možno mám k nemu všetko, čo potrebujem. Len ho neviem uchopiť, neviem si zvyknúť, prijať to, že sa nemusím báť. Odsúdenia, nenávisti, ponižovania čisto z plezíru, otravných a nevyžiadaných rád, o ktoré naozaj nik nestojí, očakávania toho najhoršieho, keďže to jediné som si podľa predošlých zaslúžila. Tu mi ešte nikto hlavu neurval a prečo by to vôbec robil? Sebestredných narcisov, čo vždy vedia všetko najlepšie, sa tu hádam obávať netreba. (Nevyžiadaná rada: Nechoďte s takými do vzťahu a nerobte si s tým frackov.)

Vzdala som sa mnohého, hoci som nemusela, len som bola presvedčovaná, že na to nemám, nemusím to ani skúšať, ona vie vlastne všetko najlepšie. Postupne som teda opustila svoje sny a talenty, ku ktorým sa smiem vrátiť – pokiaľ by som si verila. Cosplay ostáva, môžem skúsiť tanec či iné, už sa môžem brzdiť iba sama. Viem to, vsugerovať si, že na to nemám… no čo ak mám? A vždy som mala? Rovnako, ako som mala tú príšernú smolu, že som musela vyrastať v prostredí psychopatov.

Smiem ísť kedy chcem, kam chcem, fungovať podľa seba, cestovať a podobne. To je to, čo som vždy chcela. Ak k tomu budem mať blízku dušu, čo ma bude mať úprimne rada, je to vítané plus. A v súčasnosti ju naozaj mám, vzťahy nemusia byť len toxické. Žiadne (seriously). Treba si len vedieť vybrať, koho si pustiť do života, pred kým zavrieť dvere a, obrazne povedané, zhodiť dotyčného do priepasti. Ak vás niekto permanentne a úmyselne ponižuje, deptá, ničí, pošlite ho/ju čo najrýchlejšie niekam. Vedieť odstrániť toxické prostredie mení život k lepšiemu, samozrejme, že áno.

Tak čo, ste šťastní?