Sonya Merchier

Pred rokom som písala značne sebaľutovací článok Tieň, dnes to možno bude na veselšiu nôtu… alebo mám len lepšie obdobie?
Nuž, mám. Aspoň na chvíľu. Stále by bolo prečo sa cítiť mizerne; keď už nie pre iné, tak pre recidivujúce depresie. Ale holt, tie boli, sú i budú. A tak sa snažím robiť aspoň niečo málo pre to, aby som vedela tie prepady zvládať. Racionálnejšie než “aaale, je to akurát na kočku, poďme umrieť!”

Čo sa týka tých mačiek, jedna domáca pomáha. Aj jeden z kôpky psov (zvyšní mi lezú na nervy, mea culpa…je ich 5!). Rozhodne aj priateľ, akokoľvek som osobne presvedčená, že to so mnou skôr či neskôr vzdá.

A on furt nechce, fňuk!! Alebo vlastne díkybohu…

Pomáha mi rátať sacharidy (je to strašne náročná matematika, wink-wink), dokopáva ma všade, kam som mala ísť a kam sa mi následne nechce. Dohodí mi lekára, ak to vyžaduje telefonát a objednať sa (kedysi som to zvládala, kde sú tie časy). Upgradujeme a fotíme cosplaye. Podporuje ma pokračovať v tréningu írskeho tanca. A že aj tie tance sú sakra nápomocné!
Niežeby mi obzvlášť išli… no zvládam ľudí okolo seba, hýbem sa a baví ma to. Čo viac chcieť? Trénerka mi hrozne fandí. A konečne šmárja opäť tancujem!

Dostávam sa aj do zahraničia, po rokoch uväznenia doma. Znovu podstupujem terapie, liečim sa zo svojej už neexistujúcej pôvodnej rodiny. Excelentné!
V podstate – hurá! – žijem a kým mi akútne nešibe, je to fascinujúce. V živote je toľko možností a príležitostí, o ktoré ma teraz ukráti povedzme len moja lenivosť. No aj tú občas potláčam a prináša to ovocie. Lepšie kompenzovanú cukrovku (HAH), zážitky, blízkosť ľudí, na ktorých záleží. A čo, že to prišlo až v tridsiatke? Mohla som byť s ďalším idiotom, nadobro uväznená v predošlom psychoživote a pomaly tam uvädnúť ako kytka v skleníku. Oplatí sa vykročiť do neznáma. Ísť s tým nádejným človekom bývať po ôsmich mesiacoch vzťahu. Odhodlať sa skúsiť ten kurz. Pomôcť opustenému zvieratku. Napokon zahodiť všetko, čo vás ničí a ísť za lepším. Seriózne, ak to v živote klape, oplatí sa žiť…