Pred dvomi rokmi, keď mi zase raz nebolo práve najlepšie a chápala som, že sa musím venovať niečomu, čo by ma bavilo, som natrafila na írske tance. Pôvodne som uvažovala nad zumbou, ale zdalo sa mi, že priveľa ľudí by mi už bolo proti srsti. Vtedy mi na facebooku vyskočila reklama, že sa akurát začínajú jesenné tanečné kurzy, na úvod otvorené hodiny, kam môže prísť ktokoľvek. Trénerka nevyzerala ako protivná ježibaba a tanec… nuž, tanec ma bavil od detstva. Niekoľko rokov som chodila na disco a bolo to perfektné, hoci ma tam chlapčenská časť skupiny šikanovala. Vtedy som nad tým ešte dokázala mávnuť rukou a ignorovať to, ach!
A tak som tam prikvitla, nik iný okrem trénerky sa nezjavil. Individuálne hodiny sú na jednu stranu osožné, na stranu druhú budete dokonalo na očiach a… to nie, ďakujem.
Dozvedela som sa, že by zo mňa mohlo niečo byť. Dodnes jej to úplne neverím, hoci som niečo podobné počula aj od iných zo skupiny. Čo ja viem? Rovnováhu mám nahlodanú, pamäť a psychiku tiež, ale načo sa neustále vracať k svojej pôvodnej verzii? K tej pred covidom, pred psychickými problémami, pred bohviečím… Bola som to ja a už nebudem, whatever. Tak to stačí prijať a zas ísť ďalej, stále fotiť cosplaye, užívať si, že mám ešte vždy úžasného priateľa (dokelu, konečne!), znovu tancovať.
Tanec ma baví. Chodiť pravidelne na tréningy ma spočiatku vôbec nebavilo. Absolútne beznádejný orientačný zmysel zapríčinil, že som v snahe nájsť sálu párkrát v Bratislave zablúdila. A nebolo to pre mňa pekné, naopak, zúfalé a odoberalo mi to motiváciu. Pravidelnosť sa prejavila ako nedostatkový tovar. Ale keď si dnes pozriem videá, ako sme začínali a ako strašne som robila aj základné kroky… tak tam nejaký pokrok bude. Teraz si odmyslime, že základné kroky drilujeme na každej jednej hodine, pretože opakovanie je super, či už si alebo nie si zábudlivá koza. (Ja som.)
Niekoľko tancov sme sa učili dlho a ešte dlhšie, nemala som veľmi kde trénovať a ani sa mi, div sa svete, nechcelo. Nakoniec, keď som si začiatkom tohto roka povedala, že budem chodiť tak často, ako to len pôjde, voilá, aj som sa čosi naučila! Len čo mi to začalo ísť, zlomila som si pred mesiacom palec na nohe a vôbec ma to nenasr- Strašne ma to nasrdilo, pochopiteľne.
Tréningom sa človek zlepšuje, dostala som možnosť trénovať na vhodnom mieste. Zišlo sa mi to. A chcem to dotiahnuť aspoň niekam… pôvodne som ašpirovala na čosi ako Lord of the Dance. Lol. Potom, a to by bolo reálnejšie, mi napadlo, že Lara Croft by mala ovládať írske tance. V Írsku bola len raz a vôbec tam netancovala…
Táto krajina ma nikdy zvlášť nepriťahovala, len som sa kedysi z nudy učila írsky cez Duolingo. A je naozaj taká tajomná a depresívne upršaná, ako sa vraví? Hmm… nie, ďakujem. Jej história a dejiny celkovo ma bavia. Baví ma tráviť čas zmysluplne, medzi ľuďmi, ktorí mi nielenže nevadia, no dokonca ich mám rada. Baví ma chodiť tam, keď potrebujem a nik nebude dobiedzať, aby som dopodrobna informovala o odchode a príchode. Teší ma to priateľské prostredie, kde mi kolega trpezlivo pomáha s krokmi a ich následnosťou. Trénerka je úžasná. Spriatelili sme sa a konečne mám dojem, že socializáciou niekam zapadám… medzi normálnych ľudí? Mám skvelého priateľa a kamarátov a ja sama síce normálna nie som, ale berú ma takú, aká som. Aké klišé! Keď som však zistila, že trénerka nemá problém pomôcť mi, keď som načisto zúfalá, že výsmech z detských čias v nich aj ostal, že priateľ so mnou chce byť, či už som alebo nie som psycho (zvyčajne som), ukázalo mi to, že zrazu existujú ľudia, ktorí za to stoja. Odrazu som aj ja našla svoje šťastie, neviem ako, neviem za čo. A nestačí skrátka si ho len užívať?
V októbri dúfam opäť obujem stepky a softy a prehupneme sa do ďalšej kategórie. Možno nie som level primary, no už nie som ani basic, hoci zadná noha zvyčajne nechce byť vytočená, aj keď pri stepovaní nevyhnutne potrebujem tyč na zachytenie kvôli rovnováhe. Trebárs mám pomalšie reakcie a občas si zúfam, no najmä ma to baví a chcem sa tomu venovať. Sú to endorfíny, skvelí ľudia, pohyb a radosť z tohto všetkého. Írsky tanec mi ukázal, že život nemusí byť tak šedivý a smutný, ako si myslím. Ukázal mi cestu z rutiny, nádej a dokonca sebavedomie. Už to nie som vždy ja: tá najhoršia, neschopná, čo by ani nemala existovať, ale som to ja: z ktorej niečo bude (ak sa bude snažiť a trénovať) a možno mi to pôjde pomaly, ale mám na to.
Írsky tanec mi dal viac než niektoré terapie, než mnohí ľudia, než celá Pinelova nemocnica. Dal mi chuť – snažiť sa, cvičiť, žiť. A čo viac môžem chcieť?
Toto každopádne nevyzerá až tak, ako by malo
Sonya Merchier 
Pridaj komentár