Sonya Merchier

Predovšetkým – stále o tom istom. Ale ak sem prikvitne občas niekto nový, možno si vraví: prečo práve táto robí cosplay Lary Croft? Nedávno som opäť dostala podobnú spätnú väzbu. Arogantnú, hoci to tak okato podané nebolo a hoci nie som povinná obhajovať sa za nič, premýšľam nad zamyslením na túto tému. Možno niekto toto hobby ani nepozná a vraví si: prečo to ľudia robia? Mal(a) by som ísť do toho tiež? Vyzerá to zaujímavo, no čo im to dáva?

Mne to dáva sebavedomie. Značné. V outfite som niekým iným; nie úplne Larou, no ani nie sebou. Väčšinou nechcem byť sebou, nevidím na tom nič moc pozitívne (to, že to ja nevidím, neznamená, že to tam nie je, huh?).
Vcítiť sa do Lary je zaujímavé. Možno to nezvládam dokonalo a roleplay mám skôr za seba samotnú, whatever! Dokonalých outfitom aj prezentáciou je viacero a ja tam spadať nemusím, načo? Nie sú potom všetky na jedno kopyto – a je vari cosplay práve o tom? Podľa mňa je o originalite a fantázii. Robím ho najmä pre ľudí s fantáziou, ktorí si dokážu predstaviť: nevyzerá tak, ako by mala, ale keď privriem oko, vidím to tam, registrujem jej odhodlanie a snahu.
A vôbec, idem s kožou na trh, behám po prírode s pištoľami a vyzerám o dosť mladšie, než reálne som, takže… nie seriózne. Sakra.

Recesia je ďalšou položkou, aj keď nie už nie tak zrejmou. Zlepšila som sa a teraz si myslím, bohvieaká som super cosplayerka (popretie predošlých slov) a všetko musí byť tip-top! Nemusí, copak som počítačová postava?
Prekvapivo už to robí svoje, že na seba navlečiem úplne obyčajný outfit, no doplním ho batohom, puzdrami s pištoľami, lukom, šípmi, skrátka Larinou výbavou. Nakoľko to som a nie som ja? Ovládam vari streľbu, akrobaciu, myslí mi to lepšie? Ehm, nie… no som niekým, kým som chcela byť od detstva, kto mi pomáhal prežiť pôvodnú rodinu, kto ma držal roky nad vodou. Hádam o tom to je. Zmysluplné trávenie času, odkladanie upgradovania outfitov či doplnkov o ďalšie a ďalšie týždne… no raz sa to stane! Jedného dňa sa hecnem a dobehnem odsúvané. Uvedomím si, že ak si za niečím idem, viem to dosiahnuť, hoci je to len vylepšenie podoby batoha či úprava tielka do hernejšej podoby. Možno ani neupgradujem kvôli zlepšovaniu cosplaya, no pre seba a vedomie, že sa stále dá napredovať a dá sa to aj dosahovať.
Keď sa nám teda s priateľom chce.

Asi je to viac pre mňa a menej pre ľudí, hoci by som sa na to možno už aj dávno vybodla, keby som sa nechcela reprezentovať. Ide to aj do peňazí, no najmä to prináša kopu radosti – a nie je to podstatné v tomto čudnom, smutnom svete?
Niekedy premýšľam, dokedy bude možné fotiť toto hobby a potom to nechám plynúť, ako to samo chce. Nepremýšľať nad všetkým donekonečna. Neriešiť veci, ktoré aj tak neviem ovplyvniť. Len byť tu a teraz a užívať si cosplay tak, ako vždy (väčšinou) a vedieť sa oceniť ak nie pre iné, tak preto, že som… nuž… nie zlá Lara.
A ak si myslíte, že hej, trhnite si plutvou 🙂