V sobotu 21.6. sa naša tanečná skupina zúčastnila Dní Petržalky na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Vlastne netuším, ako je možné, že som sa pridala aj ja. Som stresoš, nemám rada veľa ľudí, hanbím sa a potom že bum, idem teda s vami na najväčšie podujatie minimálne v tejto mestskej časti.
Ale občas treba vyjsť z komfortnej zóny a zistiť, čo to prinesie, n’est-ce pas?
Tak som sa vrátila po pol roku lenivého povaľovania sa doma, doučila sa nanovo choreografie a hoci so mnou vďakabohu nikto skalopevne nerátal, povedala som si: sľúbila som vám, že prídem, trénovali sme to spolu a tak tam budem.
A tak sme aj boli. Vyobliekaní, ženy nalíčené (toto info sa ku mne nedostalo, ešteže mi kolegyne požičali mejkap), všetci veľmi ňuňu a pripravení predviesť čaro írskych tancov. Rôzni vekom, úrovňou a odhodlaním, každý súčasťou našej úžasnej tanečnej školy. Znie to poeticky, žiaľ realita bola trochu krutejšia. Pódium bolo impozantne šmykľavé, zopár ľudí na ňom spadlo. Osoba, ktorá to tam mala pod palcom, bola protivná. Zvukár mal veľmi zlý deň a mal by sa kopnúť. Stan na prezliekanie bol ďaleko od pódia. Kolegyne mali strašne málo času na prezúvanie či výmenu kostýmu. Vládol vcelku chaos.
Dokopy 17 tancov nasledovalo rýchlo za sebou a možno by bolo lepšie mať nabudúce menej vystúpení (a dlhších). Nuž, ja som sa odhodlala iba na jedno, aspoň som bola ušetrená ďalšieho stresu. Zato mi to pripomenulo tanečné súťaže v detstve, keď som chodila do disco skupiny. Nostalgia, aww!
Aby toho nebolo málo, nikto z nás piatich pri “našom” tanci nevedel, kedy vlastne máme vyraziť. Nebolo tam nikoho, kto by nás odrátal, lebo chaos, takže som si odchytila pokročilejšiu kolegyňu a povedala jej, nech nás pošle na pódium, inak tam budeme stáť donekonečna. Ja som bola na čele, vystresovaná a na počiatku paniky. Ona síce vyhlásila tiež, že nevie, v ktorom momente vyrážame, ale postrčila ma dopredu. Zabudla som, ako mal vyzerať správny nástup. Zabudla som úplne všetko a ani neviem, ako sme to odtancovali, nohy šli automaticky. V podstate to mohlo dopadnúť oveľa horšie, nielen tým, že hudba skončila skôr než my. A tak čert to ber, že som narozdiel od zvyšku nemala ani náznakom vytočené nohy. Že som sa tam kdesi pomýlila a mala som následne dojem, že im to len kazím. Proste sme tam išli, predviedli, nezabili sa. Priateľ, ktorý dostal za úlohu fotiť, mi napísal SMS, že som bola skvelá. Tanečný kolega potom prišiel a pred všetkými mi povedal tiež, že som bola skvelá. A ja som si uvedomila, že o tomto to je: sme super kolektív, podržíme sa, zabavíme a prezentujeme školu najlepšie, ako vieme. Povedala som si, že nebudem riešiť, či to obaja povedali len z ľútosti alebo to mysleli vážne. Nebudem závidieť, že sú tam aj šikovnejší tanečníci, ľutovať sa, že po troch rokoch stále neviem ani poriadne treble urobiť (ehm, no dobre, to ma nectí).
Každopádne druhú časť programu odtancovali pokročilé a vyzeralo to úžasne. My sme pôsobili adekvátne k svojej úrovni. Je to tak v poriadku? Iste. Treba trénovať, ak sa chceme zlepšiť. Ale to neznamená, že sme vyzerali zle.
Boli sme tím.
Boli sme skvelí.
Sonya Merchier 
Pridaj komentár