Dnešný svet nie je láskavý a zdá sa byť o to menej, čím viac sa pohybujete v prostredí sociálnych sietí. A čítate si komentáre či rovno interagujete s ľuďmi/trollmi na nich.
Bŕŕ, interakcia s ľuďmi.
Vždy som mala pocit, že svet je zlé miesto. Vždy? A možno aj nie… V detstve som vnímala veci inak. Namiesto civenia do mobilu som čítala knihy (aww, áno, odporúčam to každému). Mala som svoju rutinu, ktorá ma v podstate aj bavila, resp. nerušila. Potom som začala hrávať TR a Lara ma pohltila, za čo som tiež viac než vďačná. Mierumilovne som fungovala aj medzi ľuďmi, ktorí v reálnom svete neboli takí príšerní, ako sa mi zdá dnes.
Mala som kopu hobby, zaujímalo ma množstvo vecí. Vedela som fungovať aj sama so sebou, hoci v rodine to bolo príšerné a o to horšie, čím horší bol môj psychický stav.
Nuž, a keď sa naplno prejavil ten, svet sa stal sakra zlým miestom. Je v poriadku dôverovať ľuďom? Je v poriadku dôverovať tým, ktorí by pre vás nezištne spravili prvé-posledné?
Jo, možno tým druhým by bolo aj vhodné…
Dnešný svet dozaista nie je láskavý. Vojny, kam sa človek pozrie, psychopati vo vedení štátov, Zem, ktorá kolabuje. Etc., etc…
A potom sú tu mačky (alebo si dosaďte svoje obľúbené čokoľvek). Vtáky, ktoré treba v zime prikrmovať, následne si s horúcim čajom sadnúť von a pozorovať ich, ako sa hmýria okolo búdky. Sú tu írske tance a ľudia, ktorí sa im venujú. Hudba, cosplay, denné drobnosti a radosti, knihy, milé hry alebo čosi tváriace sa ako írska káva (pravá mi nechutí, ach).
A pochopiteľne najmä tí ľudia, ktorí by pre vás spravili prvé-posledné.
V poslednom čase sa mi zdá, že pre nich nerobím dosť, ba dokonca nič. Proste len existujem; snažím sa to prežiť aj a najmä sama so sebou, aby som vedela fungovať s nimi.
Hovorí sa, že človek musí mať rád sám seba, aby vedel mať rád ostatných. A keď som si uvedomila, že ja sama začínam priveľa interagovať na socsieťach a tým sa stávam zlým človekom, zdesila som sa. Čo sa zo mňa stane? Zatrpknutá neznášanlivá koza alebo už ňou aj som? V realite budem aj ja tou príšernou, aké bývajú často na sieťach? A prestanem vedieť mať rada aspoň tých naokolo…
Čo ak svet ako taký, ktorý zabudol žiť v prítomnosti a ženie sa do záhuby, je skrátka na jednotlivca priveľký? Čo ak naozaj nezmeníme minulosť a reálne o budúcnosti nevieme nič… A práve tento konkrétny okamih je to, čo je vhodné prežívať tak, akoby zajtrajšok už nemal byť. (Neviem, možno je ten záver vety tiež príliš pesimistický.)
Na priateľovi sa mi páči, že je +/- optimista a nerieši neustále možnosť negatívnej budúcnosti. To nie je jadrová fyzika, no moje osobné prežívanie, ktoré je ukrutne obmedzujúce. Všetci sme tu a teraz. A možno budeme aj o niekoľko rokov a možno nie a potom si povieme: Prečo som sakra riešil(a) všetky tie banality? Prečo som tu nebola pre najbližších a aj sama pre seba tak, aby som žila obohacujúci život? Necivieť do telefónu, robiť veci, čo som vždy chcela (aspoň skúsiť), pomáhať zvieratám aj tým, ktorí to potrebujú. Viac sa usmievať, nepodozrievať ľudí z nekalého správania, zároveň však ani nejak prehnane nedôverovať – však viete, odtiaľ potiaľ…
Predovšetkým sa však starať sám či sama o seba. Vy tu budete so sebou až do konca a nejak mi to dlho nedochádzalo, prvoradé predsa boli tie vtáčiky a čokoľvek –
Viem, že som objavila Ameriku, no keďže svet nie je dosť láskavý a začať by bolo okej od seba, skúsme žiť optimistickejšie, viac sa usmievať, robiť, čo nás baví…
Byť súcitní, ochotní altruisticky pomôcť, vzdelávať sa: rozvíjať sa. Možno potom ten svet zmeníme k lepšiemu. Prečo tomu neveriť?
Sonya Merchier 
Pridaj komentár